Dominikánska republika – za bránami rezortu

Je skoro ráno a Dano nás už čaká pred bránou nášho hotela. Ak hovorím nás, mám na mysli mňa, môjho manžela a nášho takmer 2-ročného chlapca Adamka, ktorý je vo svojich 2 rokoch väčším cestovateľom ako som ja bola v puberte. Keď ste v cudzej krajine, vždy je úžasné nájsť človeka, ktorý tu žije a krajinu pozná ako svoju vlastnú dlaň. Človeka, ktorý vám dokáže hodiny rozprávať zaujímavosti a informácie, priamo zo srdca krajiny, ktoré sa nedočítate nikde na internete (pokiaľ nie ste guru v španielčine a ešte väčší guru v googlení na internete).

Za bránami rezortu - Dominikánska
Za bránami rezortu - Dominikánska

Už po pár kilometroch od kedy sme opustili náš prímorský hotel, sa krajina začala dynamicky meniť. Pláže nahradili pribúdajúce zelené polia, na ktorých sa pásli stáda hovädzieho dobytku. Popri ceste sa týčili husté porasty paliem a stromov, plantáže cukrovej trstiny a dokonca v diaľke sme mohli vidieť prvé vysoké pohoria. Málokto vie, že Dominikánska republika má dokonca vrch vyšší ako je náš Gerlachovský štít. Názov nesie Pico Duarte a má výšku takmer 3 100 m.n.m.. Ak si poviete, že výstup na Gerlach je náročný, tak vám garantujem, že výstup na troj tisícovku v trópoch je už naozaj pre silné žalúdky. Z pohľadu na meniacu sa krajinu ma vytrhol až hlas domáceho, ktorý si od Dana pýtal nejaké peniaze. Uvedomila som sa, že sa nachádzame na mýtnej bráne, ktorou sa dostaneme za poplatok 2 doláre na diaľnicu. Na moje prekvapenie má Dominikánska republika veľmi pekne upravené hlavné dopravné ťahy, vrátane diaľnice, ktorou sa dostanete bez problémov do turisticky najviac navštevovaných miest. Čím hlbšie sa dostávame do vnútrozemia, tým menej sú cesty upravené a stále viac a viac pribúda motoriek, ktoré sú v tejto krajine obľúbeným dopravným prostriedkom. Dôvod je veľmi jednoduchý, priemerný Dominikánec dostane každý mesiac výplatu 300 usd čím sa stáva preňho dostupnejšou voľbou kúpa motorky ako drahšieho auta. Motorka je navyše v tejto krajine doslova členom domácnosti a zväčša ju nenájdete zaparkovanú pred domom ale priamo v dome, tak aby ju mali domáci vždy na očiach (nezabúdajme, že sme v krajine tretieho sveta a preto krádeže tu nie sú ničím nezvyčajným).

Lokálne cesty a mestá
Lokálne cesty a mestá

Zatiaľ síce len spoza skla Danovho auta, no ani to mi nebráni pozorovať miestny život všade navôkol. Diaľnicu nahradili malé cestičky a ja tak konečne vidím prvé záblesky pravej Dominikánskej republiky. Ako prvé mi padol pohľad na miestnu benzínku. Tú by ste si mohli na prvý pohľad pomýliť s predajom račianskeho burčiaku, či vína popri ceste. Malé a veľké plastové fľaše, naplnené benzínom. Ideálne množstvo, ktoré majiteľovi motorky postačí na desiatky kilometrov jazdy. Na ostrove nájdete aj väčšie a zároveň drahšie pumpy, avšak jedine vo väčších mestách ako je Punta Cana či Santo Domingo. Benzín a nafta sa na ostrove počítajú na galóny a v prepočte na liter a americký dolár, stojí jeden liter benzínu približne 1.15 usd. Avšak pozor, prestaňte prepočítavať na vašu výplatu ale na výplatu Dominikánca (300 usd), čo už je iný pomer, čo poviete?


Hneď vedľa benzínky sa začali ukazovať prvé domy. Tie najchudobnejšie majú charakter plechových domov. O niečo luxusnejšie už majú fasádu z dreva a tie najluxusnejšie, ktoré vlastní iba hŕstka bohatých Dominikáncov sú viac podobné tým naším, tehlovým. Roxorové tyče však trčia na takmer každom z nich, čím si šikovní domáci zabezpečia úľavy od platenia daní. Predsa len, s roxorovými tyčami na streche sa stále môžete tváriť, že váš dom nie je dokončený, nie?


Dano vyhodil blinker a pomaly odbočoval vpravo z hlavnej cesty. Ocitli sme sa pred našou prvou zastávkou, ktorou je miestna škola. Počkáme pár minút v aute, kým Dano oznámi učiteľke, že sme dorazili a ako je zvykom, spýta sa či môžeme vstúpiť ďalej. Po krátkej chvíli vychádzame z auta a kráčame vysokou, betónovo-železnou bránou dovnútra areálu. Pohľad sa mi naskytol na malú tehlovú budovu, ktorá mala všade mreže a veľké zámky (ako ochranu proti krádežiam). Do budovy sa dalo vstúpiť dvomi dvermi, ktoré každé viedli do samostatnej triedy. Tieto dve triedy síce oddeľoval múr, no ten siahal iba do výšky približne 2.5 metra a zvyšný meter až dva boli prázdne. Z jednej triedy do druhej ste sa tak mohli bez problémov dorozumievať a rozhodne sa tieto dve triedy vzájomne počuli. Žiaci tu boli rozdelení na tých mladších a tých starších. Nie podľa veku ako to poznáme z Európy či iných vyspelejších krajín. Na toto tu priestor nie je. Na nádvorí sa nachádzala ešte jedna trieda, priamo pod holým nebom, ktorá sa využíva v prípade ak by bol veľký nátresk detí. Najprv som mala zmiešané pocity a vnútorný rozkol či je vôbec správne vyrušovať deti pri učení a chodiť sa na nich takto pozerať. Avšak následne sme sa s Danom rozprávali a ten nás uistil, že sem nechodí veľa turistov a že tieto deti a najmä učiteľky sú radi za každú návštevu. Pretože sú to práve turisti, ktorí dávajú škole dobrovoľný príspevok, za ktorý si následne môžu školy nakúpiť učebné pomôcky, kriedy, farbičky, zošity a iné pre štúdium dôležité veci, ktoré by inak nemali možnosť mať. Adamko hneď medzi deti zapadol. Chcel s nimi interagovať, hrať sa, pozerať si ich učebnice a aj keď nevie ani slovko po španielsky ani to ho nezastavilo od snahy nadviazať konverzáciu. Rovnako ako si obzeral on ich, obzerali si aj oni jeho a nás. Treba si uvedomiť, že domáce dominikánske dieťa nevidí belocha príliš často a preto sme pre nich vždy niečím zaujímavým, čo treba minimálne pohľadom preskúmať a ako to už u detí býva, (bez zábran) „objekt“ preskenovať skrz na skrz. Niektoré deti boli zhovorčivejšie, iné viac hanblivé, no všetky boli milé s istou dávkou pokory. Všetky oblečené v rovnakej zelenej uniforme, ktorá je povinným odevom pre každého školáka. Uniformy dostávajú deti od štátu, rovnako ako ruksaky či málo ďalších pomôcok.


Školská dochádzka nie je na Dominikánskej povinná a pokiaľ sa rodič rozhodne dať svoje dieťa na štúdium má dve možnosti. Štátnu školu, ktorá je zadarmo alebo súkromnú školu, kde majú samozrejme deti širšie možnosti s povinnou výučbou aj angličtiny, no cena je približne 150 usd na mesiac (čo je pri priemernom Dominikáncovi nereálna suma na zaplatenie a preto do súkromných škôl chodia väčšinou zahraničné deti alebo deti vyššej triedy Dominikáncov).


Už len záverečná snaha o nadviazanie komunikácie, pár slov rukami, nohami s miestnym dievčatkom – dieťa v španielčine ja v angličtine, veľa smiechu a nepochopenia, no napriek tomu odchádzame s dobrým pocitom na srdci a rozdávame si vzájomne posledné mávania a pozdravy. Je čas posunúť sa ďalej, avšak už s novou skúsenosťou, ktorú si budem ešte dlho niesť vo svojej pamäti.


Popri našej ceste za ďalšími zážitkami som cez okno auta videla niekoľko žltých školských autobusov, ktoré by ste určite poznali z klasických amerických filmov. Ale čo robia tieto autobusy na Dominikánskej? Nie, nevozia deti do školy ako je to v Amerike. Sú to vyradené vozidlá z USA, rovnako ako hasičské autá či sanitky, ktoré sa tu bežne premávajú. Dominikánci ich dokážu od Američanov kúpiť za zlomkové ceny, keďže Američania ich už nechcú, no pre Dominikáncov je to stále luxusný voz, ktorý pri dobrej údržbe dokáže slúžiť ešte niekoľko desiatok rokov. Tu ich na rozdiel od Američanov využívajú na verejnú dopravu medzi jednotlivými mestečkami.

Školský autobus na Dominikánskej
Školský autobus na Dominikánskej

Či chcem autosedačku pre dieťa? Nie, toto nie je zrovna otázka, ktorú sa vás niekto na potulkách po Dominikánskej opýta. Obávam sa či tu vôbec tento „vynález“ poznajú a ak áno, či ho vôbec používajú. Tak či onak, Adamko bol viac ako spokojný. Žiadne cestovné pasy, ktoré by ho obmedzovali. Pre mňa to až taká sranda nebola, hlavne keď sa mu snažíte zabrániť otvoriť každých 5 minút dvere a udržať ho aspoň pár minút na jednom mieste. Ale ako vo všetkom v živote, aj tu si treba nájsť to pozitívne. Aspoň nám cesta medzi presunmi rýchlejšie ubiehala. Navyše Dano nám občas podal príjemne vychladené dominikánske pivo, či malý štamprlík domáceho rumu a v sprievode jeho informáciami nabitými príbehmi bola cesta autom vždy veľkým zážitkom.


Ani som si neuvedomila a za pár minút sme vystupovali na lokálnom trhu. A keď myslím lokálnom, tak naozaj si predstavte pravé miestne trhovisko, kde nájdete nakupovať 99% domácich a možno necelé jedno percento odvážnych cudzincov či prisťahovalcov. Síce sme vystúpili niekoľko desiatok metrov od trhu, už tu som cítila závan „čerstvého mäsa“, ktorý sa šíril ulicami. Jediná cesta ako takéto miesto zvládnuť s malým bolo dať ho do nosiču, pretože toto rozhodne nebola lokalita, kde ste chceli riskovať aby sa vaše dieťa hralo v kalužiach krvi po dobytku, či iných tekutinách a arómach, ktoré lemovali každý kút tohto miesta.



Pomaly sa dostávame na samotný trh, no doprava mi tu veľmi pripomínala tú hektickú v Ázii. Základné pravidlo? Nečakajte kým vám dajú prednosť, proste vykročte a ono sa to už nejako samo urobí. Pretože ak budete čakať, nedočkáte sa aby vás niekto pustil. Dvaja, traja či piati domáci na motorkách, otvorené autobusy a autá rútiace sa nie malou rýchlosťou. Naberám odvahu a rýchlym behom prechádzam na druhú stranu cesty. Sme tu. Úzke uličky, ktoré boli preplnené stánkami, jeden vedľa druhého. Uličky, ktoré ja tak veľmi zbožňujem! Každých pár metrov som videla muža, ktorý to v tom teple vzdal a rozhodol sa zdriemnuť si. Avšak nie vo svojej posteli ale len tak, uprostred ulice či na schodoch. Ak mám byť úprimná ani sa tým ľuďom nečudujem, pretože fungovať v 35 stupňoch celý rok chce určitú dávku odvahy. Čo bolo pre mňa na tomto trhu veľmi prekvapujúce? Nikto sa nás za celý čas nekričal aby sme si čokoľvek kúpili či ochutnali. Každý si robil to svoje a pokiaľ ste sa pristavili a chceli niečo ochutnať či vyskúšať, samozrejme vám ochotne poukazovali (ak sa vám podarilo dohovoriť, pretože na angličtinu tu rozhodne zabudnite). Tento trh je miestom, kde domáci kúpia naozaj všetko, tak ako vy. Od ovocia, zeleniny, cez drogériu ale aj lieky či oblečenie. Dokonca priamo pri mne stál pán, ktorý niesol v igelitke niekoľko toaletných papierov a prechádzal sa po trhu hľadajúc potenciálnych kupujúcich. Keď mal niekto záujem, pristavil sa a pán mu ochotne predal toľko kusov papiera, o koľko mal dotyčný záujem. Hygiena tu rozhodne nefunguje ani len z desatiny tak ako u nás, o čom vás presvedčí jediný pohľad na toto miesto. Keď sme pri hygiene, určite stojí za zmienku aj časť trhu, na ktorej kúpite čerstvé mäso akéhokoľvek druhu. Pachový efekt rozhodne predbehol ten vizuálny, avšak nenechajte sa zmiasť. Smrad pochádza zo spracovania a rozoberania mäsa, ktoré sa tu každodenne realizuje. Samotné mäso je čerstvé a domáci vždy naporciujú len toľko, koľko vedia, že sa predá. Predsa nikto si nemôže dovoliť byť v stratách a už vôbec nikto by si nekúpil pokazené mäso (aspoň takto to domáci hovoria). Samozrejme pre nás Európanov, ktorí si kupujeme mäso zabalené na bielej tácke v nákupnom reťazci je predstava kúpi visiaceho kusu mäsa, ktoré obletujú desiatky múch takmer nepredstaviteľná, no pre Dominikánca jej to každodenná rutina.

Predaj mäsa na trhu Dominikánska republika
Predaj mäsa na trhu

Pár metrov ďalej mi pohľad padol na stánok, kde pán predával drogériu, lieky a hneď vedľa mal vystavené naložené ryby v soli. Logika? Tú tu nehľadajte. Všetko, čo môžete predať sa jednoducho títo ľudia snažia predať. Navyše na Dominikánskej dokážete ešte stále kúpiť aj lieky, ktoré sú napríklad u nás v Európe zakázané. Ale aby som tomuto trhu neuberala na jeho čare, ako sme sa tak prechádzali jeho uličkami z každej strany na nás striehli šťavnaté lokálne ovocia či zeleniny. Avokáda veľké ako dlaň, ktoré ste kúpili len za 1 dolár, zrelé papáje, passion fruit, ananásy či ich typické zemiaky s názvom Yuca. Nabrali sme si tašky plné ovocia a boli sme pripravení opustiť túto skúsenosť a vrhnúť sa na ďalší, nový zážitok.


Dominikánska republika je krajinou, ktorej hlavnými aktivitami sú pestovanie tabaku a cukrovej trstiny. Tabak sa využíva na kvalitné dominikánske cigary a cukrová trstina na ten pravý nefalšovaný rum. Malá domáca fabrika (nazývaná aj ranč), kde sa denne vyrobia stovky cigár nás vítala otvorenými dverami hneď na našej ďalšej zastávke. Pri vstupe sme dostali na výber z niekoľkých príchutí cigár, ktoré bolo priam povinnosťou zapáliť si a vychutnávať si pri prehliadke samotnej výroby. Prechádzame úzkymi schodmi až do vrchnej časti tehlového domu, ktorý sa nachádza vo vnútrozemí Dominikánskej republiky, obklopený rozsiahlymi plantážami a pohoriami. Približne 10 mužov má jasne rozdelené svoje úlohy.

Zamestnanec fabriky - výrobňa cigár
Zamestnanec fabriky - výrobňa cigár

Nevedela som kam skôr uprieť pohľad. Na jednej strane miestnosti sedel muž, ktorý rozdeľoval jednotlivé časti tabaku. Vnútorná časť tabaku, ktorá obsahuje až 70% nikotínu sa do cigár nevkladá a tieto listy treba odstrániť. Hneď vedľa sedel pán, ktorý tabakové listy sušil. Ďalší traja páni sa venovali samotnej výrobe cigár a to tak, že spájali tabakové listy do formy, následne ich vkladali do lisu a pripravovali na ďalšie spracovanie a balenie. Dôležité je vybrať vždy niekoľko rôznych tabakových listov do jednej cigary, pretože ako sa hovorí, správna cigara musí počas fajčenia zmeniť 3 krát chuť, čo sa dá zabezpečiť jedine výberom rôznych odrôd a rôznych častí tabaku. Kam som sa v miestnosti pozrela, všade viseli suché tabakové listy, po zemi sa pohadzovali odrezky už takmer hotových cigár a vo vzduchu bola cítiť tá pravá chuť Dominikánskej, v ktorej sa spájala aróma kvalitného rumu s vôňou cigary. Spoza chrbtu zrazu počujem ako na mňa kričí jeden domáci „seňorita, seňorita“. Obzriem sa a v tom vidím ako ma jeden z výrobcov volá k nemu ku stolu. Samozrejme zvedavosť mi nedovolí odmietnuť a už prekračujem krabice plné tabaku a nazerám ponad veľký drevený stôl. Veľmi rýchlo som pochopila, že chce aby som si vyskúšala vyrobiť svoju vlastnú cigaru. Dokonca sa ešte trafil aj s vôňou, pretože vanilku ja jednoducho milujem. Podáva mi do rúk tabakové listy a ukazuje mi spôsob akým ich efektívne zrolujem (smerom z jedného rohu, diagonálne k druhému). Následne zalepím koniec cukrovou vodou, ktorá prirodzene funguje ako tmel a spája koncovú časť tabakového listu. Na záver už stačí len odrezať vytŕčajúce časti, tak aby cigara nabrala svoj pekný oválny tvar s dokonalým ukončením. A je to! Moja prvá vanilková cigara za menej ako 2 minúty. S hrdosťou na duši vkladám cigarku do ruksaku a prenechávam miesto aj manželovi. Veď schválne, kto má väčší talent?


Presúvame sa do predposlednej časti ranča, kde na chvíľu skončí každá jedna cigara. Humidory. V tejto fabrike sme našli hneď dva. Oba mali spoločné, že boli vyrobené z cédrového dreva, ktoré zabraňuje vysúšaniu cigár. Avšak v každom z nich sa nachádzali úplne iné cigary. Tie prírodné a tie ochutené totiž nikdy nemôžu byť spolu. Prírodné cigary si zachovávajú svoju prirodzenú vôňu len tak, že ostanú izolované od tých aromatických, vďaka čomu na seba nepreberú ich arómy.


Humidor
Humidor

A viete, čo musíte určite ochutnať k pravej dominikánskej cigare? Mamu Juanu. Ani som sa nenazdala a už sa v mojej ruke objavil malý pohár, ktorý bol až po okraj naplnený týmto vychýreným lokálnym nápojom. Najprv som jemne nedôverčivá a odvážim sa iba na priloženie k jazyku. No mierne ostrá, avšak stále príjemne sladká chuť ma presvedčia dôverovať tomuto nápoju a tak sa odhodlám na otočenie celého poháriku. Dominikánsky rum, červené víno, med a domáce bylinky sa prepájajú v mojich ústach s pozostatkami po chuti cigary a ja začínam chápať prečo je toto tak dokonalé spojenie chutí.

Mama Juana - typický nápoj na Dominikánskej
Mama Juana - typický nápoj na Dominikánskej

Videli sme Dominikáncov, ktorí denne pracujú vo fabrike na výrobu cigár. Teraz sme zamierili pozrieť sa na Haitčanov, ktorí denne pracujú na plantážach cukrovej trstiny. Aj práve vďaka nim vzniká totiž mnohými tak obľúbení dominikánsky rum. Haiťanov spoznáte na prvý pohľad, na rozdiel od Dominikánca, ktorý má typickú cappuccino farbu pleti, Haiťan je považovaný za najtmavšieho obyvateľa Karibiku. Tento rozdiel vychádza z histórie. Pôvodní Dominikánci boli indiáni – Taini, ktorí obývali a žili na celom dnešnom ostrove Hispaniola. Až po objavení ostrova K. Kolumbusom v roku 1492, boli na ostrov Hispaniola privedení Afričania, ktorí slúžili ako otroci a dnes ich poznáme pod názvom Haiťania. Až do dnešného dňa ostala na Haiťanov ťažká práca, ktorú by len málo Dominikáncov bolo ochotných podstúpiť. Práca na poliach s cukrovou trstinou je jednou z nich. Nespočetné hodiny na priamom slnku. Niekoľko ton cukrovej trstiny denne. A to všetko len za pár dolárov.

Haitské deti - osada
Haitské deti - osada

Prichádzame do osady, kde žije menšia skupina Haiťanov na dominikánskej strane ostrova. Po ľavej strane cesty sa rozprestierajú niekoľko hektárové polia cukrovej trstiny a na druhej strane vidíme zopár plechových chatrčí. Akonáhle sme vystúpili z auta rozbehli sa k nám malé deti, ktoré sa nás okamžite snažili popadnúť za ruky. V diaľke som si všimla sedieť mužov, ktorí mali pri nohách veľké mačety využívajúce najmä na stínanie cukrovej trstiny. Na druhom konci dediny sedeli naopak ženy, ktoré držali na rukách malé bábätka, rozprávali sa a viedli svoje absolútne izolované konverzácie od tých mužských. S deťmi, doslova zavesenými na našich rukách sme sa vydali na krátku prechádzku dedinou. Úprimne som sa pri pohľade na metrové mačety necítila príliš bezpečne, avšak Dano ma niekoľko krát uistil, že je všetko v poriadku a môžeme pokračovať v ceste. Plastové stoličky lemovali vchody do takmer každého domu. Na uliciach voľne pobehovali vychudnuté psy, ktoré sa míňali s pobehujúcou hydinou. Strechy domov tvorilo niekoľko rôznych kusov plechov poprekladaných cez seba. „Čisté prádlo“ sa sušilo na špagátoch, ktoré mali domáci natiahnuté medzi stromami. Staršie deti držali tie mladšie a spoločne nás sprevádzali až na koniec našej okružnej cesty.

Prechádzka Haitskou osadou
Prechádzka Haitskou osadou

Keď sme sa vrátili k nášmu autu, stál pri ňom jeden z lokálnych Haiťanov aj s veľkou šabľou v ruke. V druhej ruke držal cukrovú trstinu, pripravený ukázať nám, v čom spočíva jeho každodenná práca na poli. Cukrovú trstinu pár pohybmi mačety zbavil jej vonkajších častí a my sme tak mohli ochutnať, to prečo je cukrová trstina, tak žiadanou potravinou. Pán mi podáva asi 15 cm dlhú dužinu cukrovej trstiny a Dano mi vysvetľuje spôsob akým sa správne konzumuje. Odhryznete si ale ďalej nehryziete. V ústach sa snažíte vysať maximálny objem vody, ktorý sa v tejto dužine nachádza. Už po pár sekundách cítite ako vám chuťové poháriky zavalí sladká chuť. Zvyšnú časť dužiny sme museli následne vypľuť, pretože to je niečo, čo naše telo nedokáže stráviť. Takže už to chápem, všetko sa to robí pre tú sladkú tekutinu, ktorá sa schováva až v samotnom srdci tejto rastliny. Sladké zlato Dominikánskej republiky.

Ochutnávka cukrovej trstiny
Ochutnávka cukrovej trstiny

Od cukrovej trstiny sa presúvame na ranč, kde si domáci pestujú ovocie, kávu a kakao. Malý domček na úpätí kopca, pod ktorého oknami sa rozliehajú hektáre ovocných sadov. Ešte pred ochutnávkou lokálnych dobrôt sme zavítali na návštevu k samotnému majiteľovi ranču do jeho domu. Jedno hojdacie kreslo pred vchodom, 4 kožené fotelky v chodbe vedúcej priamo k malej kuchyni, na ktorej sa už podpísal zub času. Podlhovastý dom končil v jedálni, kde práve dve ženy a dve malé deti jedli čerstvo uvarené jedlo. Malé dominikánske dievčatko sa hneď rozbehlo smerom ku mne s Adamkom. Bolo milé pozorovať dve malé deti, ako sa bez akýchkoľvek predsudkov či posudzujúcich myšlienok spolu hrajú, bez toho aby si rozumeli jediné slovo. Rozdielnosť medzi nimi zrazu nehrala žiadnu úlohu. Bol to okamih, z ktorého by sa nie jeden dospelý mal veľa čo učiť.

Nové kamarátstva - dominikánske dieťa
Nové kamarátstva

Deti sú na Dominikánskej dôležitou súčasťou života ešte omnoho viac ako u nás v Európe. V tejto krajine totiž nefunguje žiadny dôchodkový systém a preto ak sa chcete na starobu nejako zabezpečiť, mať 3 – 4 deti je jednou najviac využívaných možností. Žiaľ z priemerného platu 300 dolárov / mesačne si človek nevie príliš veľa odložiť na svoj neskorší život.


Táto rodina má šťastie, že svojou tvrdou prácou dokázala vybudovať tento ranč a dokážu sa mať lepšie ako veľa Dominikáncov. Už len to, že žijú v tehlovom dome s normálnou strechou je znak ich lepšej životnej úrovni. Keď si deti odovzdali kúsok zo seba, vybrali sme sa na prieskum po ranči. Všade na vôkol nás obkolesovali vysoké zelené stromy, na ktorých rástli kakaové bôby, ovocia známe ako passion fruit, noni, sapote či banány. Okrem ovocných stromov, lemovali cestičku aj kráľovské palmy, ktoré sa týčili až do výšok niekoľkých metrov. Pri každom strome sme sa zastavili a mohli ochutnať z každého ovocia. Trpké chute, striedali sladké a sladké naopak tie kyslé. Tento ranč bol studňou nových nepoznaných chutí. Pomedzi nohami nám pobehovala hydina, ktorá nás sprevádzala až k dvom klietkam visiacim na strome. V každej bol jeden kohút. Klietky boli samostatne zamknuté a v strede sa nachádzala doska tak aby na seba tieto kohúty nevideli. Na Dominikánskej sú totiž veľmi populárne kohútie zápasy, ktoré nás každú chvíľu čakali. Dano vyťahuje kohúta z jednej klietky a zamestnanec ranča, kohúta z druhej klietky. Všetci sme sa postavili do kruhu a následne boli kohúty hodené do stredu. Stačil len prvý kontakt a už boli v sebe. Škrabanie, skákanie či dzobanie. Tieto kohúty sa totiž od prirodzenia nemusia a ich vzájomný súboj je ich úplne primárnym pudom. Kohútie zápasy trvajú len pár sekúnd či minút a následne sú opäť vložené do svojich klietok. Pre niekoho týranie zvierat, pre niekoho národný šport. Iný kraj, iný mrav.

Ovocná farma
Ovocná farma

Nemôžeme však odísť z tohto ranča pred tým ako ochutnáme čerstvé kakaové bôby. Vnútro kakaového bôbu je mazľavé. Postupne som sa prepracovala k jemne fialovému jadierku, ktoré som si spolu s mazľavou tekutinou vložila do úst. Najprv si vychutnávam chuť na jazyku a až na samotný záver kakao prehryznem, presne tak ako mi radili domáci. Avšak prichádza nie moc príjemné prekvapenie, kakao vôbec nie je tak sladké ako by ste mohli očakávať. Trpká chuť sa mi rozlieha po celom podnebí a ja začínam chápať, že kakao ako ho poznáme my v obchodoch je už dávno zmiešané s množstvom bieleho či iného cukru. Mala som možnosť ochutnať aj kakao, ktoré už bolo pár dní na slnku. Takto vysušené kakao má už opäť inú chuť a pomaly je cítiť mierna sladkosť ale v porovnaní s tým, čo poznáme z obchodov je to stále zanedbateľné. Adamko si pochutnával aj na čerstvo zarobenom kakau priamo z ranča, ktoré mu pani zarobila s vodou, cukrom a škoricou. Musím povedať, že tak ako všetko čerstvé a lokálne, aj toto kakao bolo výnimočnou chuťou, ktorú žiaľ v Európe nezažijete. S novými chuťami na jazykoch je čas rozlúčiť sa a pomaly sa vydať na cestu naspäť do nášho hotela.

Kakao
Kakao

Siušenie kakaa na streche domu
Siušenie kakaa na streche domu

Deň je síce takmer pri konci a my sme plní nových zážitkov a skúseností, za ktoré môžeme ďakovať najmä Danovi. Mať pri sebe človeka, ktorý žije v danej krajine a dokáže vám ukázať jej skryté krásy, to je na nezaplatenie. Aj keď sa s Danom musíme rozlúčiť, náš deň sa ešte nekončí a vy si môžete pozrieť jeho zaujímavý dominikánsky život na dominicantravelinfo.com. Po náročnom dni sa treba schladiť vo vlnách Atlantiku a vychutnať si aj krásy dominikánskych pláži, pre ktoré sem toľko turistov rado chodí. Biely piesok, azúrová voda, palmy ohýbajúce sa až nad hladinu oceánu a posledné slnečné lúče dňa. Západy slnka, ktoré tu nikdy nechcete zmeškať. Práve tie mi vždy pripomínajú, že kdekoľvek na svete sa nachádzam, jedno sa naprieč svetom nikdy nemení. Každé ráno slnko vyjde a každý večer zapadne a ja si len tie obrázky ukladám hlboko v sebe, jeden vedľa druhého.


Možnosť spoznávať nové kultúry je dar, vďaka ktorému si neustále rozširujeme svoje obzory a verím, že sa z nás stávajú ľudia otvorenejší, tolerantnejší a verím, že pokornejší. Som vďačná, že nie len ja ale aj môj syn mohol vidieť tento kút sveta a verím, že aj keď si to nebude možno pamätať, tak jeho srdce bude vedieť, na čom v živote naozaj záleží.


Ak vás Dominikánska republika zaujala, určite si prečítajte aj článok Čo ste o Dominikánskej republike nevedeli - tie najlepšie zaujímavosti!